ČSS – čo sa stalo?

Rád by som sa podelil o svoje skúsenosti z jednej králikárne (rozumej nadnárodná IT firma s kanceláriou typu „openspace“, kde na človeka pripadajú cca 3-4 metre štvorcové).

Nastúpil som v polovici augusta 2010. Po fajn pohovore s vedúcim môjho oddelenia som celkom nadšený podpísal pracovnú zmluvu, za ktorou sa síce neskrývala super úžasná vysnívaná pracovná náplň, ale kopa príležitostí a skúseností vo vývoji komerčných aplikácií plus pre mňa zaujímavé benefity ako školenia a flexibilná pracovná doba. 
O dva týždne som mal vycestovať na projektové „intro“ do Mníchova. Nazvime si tento projekt „Lúka“. O tom že sa tu nikto nehrá svedčí fakt, že nám to bolo oficiálne povedané myslím že vo štvrtok a letieť sme mali na ďalší týždeň. Tak sme ešte ku koncu pracovnej naháňali miestny systém a pokúšali sa zohnať „lacnú“ letenku. Platili sme ju z vlastných. Prečo? Lebo sme ešte nemali firemné AMEX kartičky. Mohli sme si však požiadať o tzv. „cash advance“ čo je prakticky výplata vopred a môžete ju získať ak ešte nemáte AMEX-ku a musíte cestovať. Táto suma, teda 800E, mi 30. augusta prišlo na účet. Letenky a cesta zobrali teda asi polovicu cash advance. V Mníchove sme boli 4 dni, hotel nám našťastie zaplatil AMEX-ou kolega z Nemecka.

O dva týždne neskôr sme už mali cestovať do Viedne každý týždeň. Tu len uvediem, že stále bez AMEX karty a noc v hotely stojí vo Viedni cca 60E. Tak sa mi podarilo prvý krát v svojom dospelom veku ísť za rodičmi s prosíkom len preto, aby som nemal svoj osobný účet v mínuse a mal som z čoho žiť. AMEXka mi prišla koncom septembra, keď som si konečne mohol odfúknuť že si nemusím pýtať od rodičov „existenčné“.

V tomto čase som ešte žil v tom, že na projekte budem programovať v JAVE a de facto opravovať chyby v programe. Čo sa však nestalo: o pár týždňov, cez ktoré sme vlastne s kolegom nemali čo ako developeri robiť, som bol preradený na pomoc k ďalšej partii chalanov zo Slovenska. Išlo o robenie dokumentácie k tomu istému projektu. Potom sa k tomu konečne pripojilo niečo praktické – inštalácie na serveroch a deploymenty. Náš tím bol zodpovedný za niekoľko najvyšších prostredí – až po produkciu.

Čas šiel a blížil sa naše prvé uvedenie do produkcie – „GoLive“. Pre nás to však okrem honosnej oslavy počas víkendu v bavorských Alpách znamenalo hojné nadčasovanie, pretože developeri sú zodpovední iba za nižšie prostredia, ktorých ifraštruktúra bola značne jednoduhšia. Samozrejme – čokoľvek prišlo k nám, často nefungovalo. Buď to bolo chybou infraštruktúry, alebo chybou konfigurácie. A viete si asi predstaviť ako Vám nastaví zložitejšiu infraštruktúru parta zelenáčov ktorí dostali minimum know how a veľa vecí si radšej vyhľadajú na internete, lebo dokumentácia je žiadna. Čo však hnevalo ešte viac, že developeri často nemali ani overené, či ich aplikácia správne komunikuje ak použijete reálne certifikáty a load balancing (vyvažovanie zaťaženia medzi viacerými ekvivalentnými servermi). A tak sme dávali nové verzie na server x-krát denne – nasadiť, pretestovať, prestaviť konfiguráciu, opraviť program. A tak dokola.

Fanfáry odzneli a prišiel deň D. V decembri bol ťažko pripravovaný GoLive, všetko šlo do produkcie a makalo sa dlho do noci. Objavili sa ďalšie chyby ale napokon sa to podarilo. V ten deň som bol v práci od deviatej rána do štvrtej rána nasledujúceho dňa. Ako odmena bolo, že stačí prísť na ďalší deň pred jedenástou… a ešte sme dostali nejaké body za ktoré sa dá kúpiť si niečo z neveľkej databázy.

Klientovi sa však riešenie nepáčilo a všetko zostalo v režime hlbšieho testovania a dolaďovania. My sme však dostali pod stromček dva darčeky: pohodlnú prácu z domu (čo bolo super) a prácu medzi vianočnými sviatkami a novým rokom. Málokto si bral voľno – jednak tej práce nebolo až tak veľa a doma sa dalo pri tom aj porobiť si svoje veci a dvak – museli sme projekt podporovať aj v tomto období.
Ďalší veľký pokus prísť do produkcie prišiel na jar… opäť veľa nadčasov a opäť neveselé prípravy. Úspech sa nedostavil a prišlo na zmenšenie tímu. Mohol som odísť ja alebo jeden kolega – volajme ho Zdeno. Vlastne, pôvodne som mal odísť ja, kolega ma však predbehol a prezradil sa že projekte nechce zostať. Ja som to oznámil hneď po ňom a verdikt bol taký, že odíde človek ktorému sa skôr naskytne nový projekt. Tak šiel on, hoci Firma pustila do televízie správu že stále potrebuje nových programátorov (kolega čo odišiel bol z oddelenia testovania).

Od marca sme boli len v Bratislave. No aby nebolo málo, pán SuperManažér z Nemecka sa o nás bez nás rozhodol, že budeme zastrešovať podobný projekt a mňa tam predajú ako experta (haHA, žiadne seriózne školenie som nikdy nedostal, mal som len ťažko oddreté skúsenosti). Pre deficit času a množstvo problémov na „Lúke“ sme nový projekt nechtiac zanedbávali a viackrát sme potom s kolegyňou (Alicou) museli cestovať do Viedne a sedieť na somárskej lavici. Tým myslím stôl uprostred kancelárie u klienta, kde na vás všetci vidia a Vy sa prepadáte hanbou, pretože aj pri práci na 150% nestíhate zvládať dva projekty vo vývoji.

Nuž som chytal zajačie úmysly. Alica však prezradila že som bol na nejakých pohovoroch a treba s tým niečo robiť, inak odídem. Tak prišiel čas na kaleráby. Prvý – Zdeno sa na Lúku vráti v júni a druhý, že získame aj indický tím. Tak sa mi uľahčí odchod z projektu – bude za mňa adekvátna náhrada.

Tak prišiel jún. Naozaj sme dostali tím v Indii a podaril sa nejaký GoLive, takže zasa prichádzali reálne chyby, ktoré sme museli čo najrýchlejšie prešetrovať. Aby nebola nuda, robili sme aj podporu na telefóne. V praxi to znamenalo, že ak sa nechcete v prípade núdze vracať domov, musíte si zobrať notebook so sebou. Poteší to ak sa tešíte zo slnečného dňa vonku a zrazu sa musíte zbaliť lebo potrebujete niečo riešiť… takže chodíte na návštevy, ale niekedy aj tam pracujete.

India však ďalšie asi dva mesiace nemala nikam prístup, tak si chalani tam mohli nanajvýš čítať dokumentáciu čo sme popísali.

Po ďalšom prezradenom pohovore v inej firme mi bolo povedané, že Zdena na jeho projekte chcú asi do októbra, zázrak sa teda nekoná. Ale Alica mi povedala, že sa oplatí vydržať – povýšia ma. Tak som tu teda zostal. Cez leto som bol v Indii- pracovne. Mal som ísť na 10 dní s tým, že cestu späť si mám nechať pre istotu otvorenú. Cesta mi bola oznámená 2 týždne dopredu, čo sa už nestíha ani balík očkovaní. Po dôkladnom varovaní od kamarátov som šiel.

India v skratke:

• ak ste v Indii, pracujete veľa. Európania nebudú rátať s tým, že ak niečo treba urobiť o štvrtej v Indii už bude pol ôsmej a zasa nemôžete indickému tímu povedať aby chodil do práce poobede. Aj tak nemáte na všetko čas.
• Taj Mahal je fakt krásny div sveta a majú tam aj pekné veveričky .)
• váš žalúdok si príde na svoje. Hovoril to každý, že prvý mesiac je nedobre.
• manažér mi tam povedal že predstava klienta bola, aby som zostal 2 mesiace. Z mojich 10 dní bolo napokon 24.
• do Indie potom prišla aj Alica. Ale bola európanka, sama a dievča. Celkom choré riešenie robené len preto, že na Indov treba dozerať, nie? Odtiaľ musela letieť na týždeň rovno do Mníchova. Po nej šiel na dva do Indie týždne kolega, tiež šiel sám.

Po Indii som mal byť ďalšie dva týždne v Mníchove kvôli novému GoLive. Potom som chcel asi týždeň dovolenky, mal som ísť s rodičmi.Moje plány však padli, dovolenku mne a tiež aj Alici zrušili hneď ako klient neuznal novú verziu Lúky za pripravenú a termín preložili o dva týždne. Cez naše dovolenky. V Mníchove sme teda strávili takmer mesiac, človek bol doma len na víkendy – oprať, ožehliť a hurá späť. Pekne v obleku nech klient vidí ako nám na jeho úspechu záleží. Po tomto lúčnom GoLive som mal ísť domov vo štvrtok. Keďže však systém nebol príliš stabilný, SuperManažér to vyhodnotil ako risk.

No trval som na svojom, tak sme si šli pohovoriť. Dostal som ponuku že ak zostanem deň navyše, týždeň potom budem mať voľnejší – zavolajú mi len ak bude niečo kritické.

Stalo sa tak. Teda… nie celkom. Hneď v pondelok mi pár krát volali kolegovia z Indie a napokon som pracoval každý deň, asi len okrem pondelkového dopoludnia. Môj záver je teda, že voľnejší týždeň v tejto spoločnosti vlastne znamená normálny pracovný týždeň.

Naštastie potom prišla dolovolenka. Nepochopil som, prečo Alica nemohla ísť na dovolenku v rovnakom čase ak ja, hoci máme veľmi odlišné úlohy. SuperManažér to skrátka zasa raz vyhodnotil ako risk. Tak sme tiež riešili kompromisy s ňou. Napokon som však mal dovolenku 2 týždne (moja prvá reálna dovolenka nad 2 dni).

Potom som bol ešte týždeň chorý. Stáva sa. Čo ma zabolelo je, že po návrate do práce nemecký kolega o mne tvrdil že som mal mesiac voľno.

Od septembra sme bol Mníchove už len asi tri týždne – v novembri a v decembri. Myslím že som sa o to zaslúžil aj svojim znechutením z projektu, a aj tým že som raz musel zdieľať počítač v práci a v okienku pre vyhľadávanie svietilo „výpoveď“. Napriek všetkým sľubom, napokon prišiel manažér ku nám a tváriac sa veselo nám povedal, že nás chcú na projekte predĺžiť, hoci pôvodne sme mali na Lúke skončiť v decembri.

Už som to nezniesol a napísal som svojmu kariérnemu poradcovi že z toho projektu chcem preč najneskôr v dohodnutom termíne.

Ako z jasného neba prišla zrazu možnosť ísť na iný projekt aj skôr (už v decembri), za predpokladu že sa niečo nájde. Nenašlo sa však nič a s praktických dôvodov som bol predĺžený do konca januára. Čo ma dokonale vytáčalo bol firemný telefón. Vždy keď som dostal službu mi volali. Fakt je, že nie často. Ale bolo to buď tretej ráno, alebo ak som bol práve niekde vonku. Keby som nebol hlupák, tak som mohol povedať: „Nie, je mi jedno aký máte problém s predprodukčným prostredím. Pokiaľ ja viem, podpora na telefóne sa týka len produkcie.“ No neurobil som to.

Do nového roka som šiel so zaťatými zubami – nový projekt bude buď niečo normálne, alebo sa zbalím. Tak teda prišiel deň D a pohovor s vedúcim oddelenia. Na moju požiadavku už necestovať som dostal komentár: „Neuľahčuješ mi to.“. Ponúkaný projekt znamenal denné dochádzanie do Viedne. Na to som povedal nie – mám svoje hobby a mienim ich praktizovať. A nebudem denne investovať cca tri hodiny do cestovania (Dovolím si povedať tri, hoci mi bolo povedané, že kolegom to trvá v ideálnom čase 40 minút).

Dostal som ďalšiu alternatívu. Prišiel za mnou kolega. Povedal mi, že za ním prišiel vedúci s tým že buď pôjdem na jeho projekt, alebo ma dajú do Viedne. Úprimne.. na Paliho projekte boli bez pochýb super ľudia, ale okrem spôsobu akým som „dostal na výber“ mi práca prišla nezaujímavá a klientom bola spoločnosť ktorou po projekte Lúka pohŕdam.

Dal som výpoveď.

O pár dní som dostal od vedúceho ponuku – môžem odísť prakticky ihneď, ale ideálne by bolo aby som si vyčerpal dovolenku. Na moju otázku či niečo dostanem ak na to pristúpim mi bolo povedané, že odstupné sa dáva iba ak mi dá výpoveď spoločnosť. Ale mne sa to neoplatí – nerozhodol som sa odísť preto, že už niečo mám, ale z princípu ako to tu funguje. Preto mi potom chceli dať nejaký mini projekt, avšak po pohovore ma tam nevzali.
A tak sedím v práci každý deň a robím čo ma napadne, aby som sa nenudil. Vlastne už nie… čerpám si 17 dní dovolenky aby som firmu náhodou nestál ani o cent navyše.

Čo dodať? Je pravda že v niektorých smeroch som zlyhal aj ja. Napríklad posledný týždeň v decembri som nedvíhal telefón manažérovi. Jednak som mal dvojdňové školenie na ktorom som chcel byť a potom som mal dovolenku. Cítil sa mojím počínaním dotknutý. Na svoju obhajobu v ospravedlnení som mu napísal že si svoje súkromie si cením viac ako kedysi a myslím si že manažment ma oň podľa svojej ľubovôle oberá bez korektnej komunikácie. Áno, bolo to možno nefér voči nemu. Asi tak ako keď dostávate nedohodnutú prácu navyše cez víkend a na otázku prečo vám nikto neodpovie.

Veď si to zhrňme:

• ako „software engineer“(čo mám v pracovnej zmluve) som nikdy nepracoval. Kto sa mi to pokúsi vyvrátiť poviem mu asi toto: moja pracovná náplň má s vývojom softvéru asi toľko, ako má automechanik s výrobou Vášho auta. Môj nadriadený vedel priamo odo mňa že som nespokojný prakticky od decembra 2010. Reálne o tom musel vedieť hneď ako mi zmenili úlohu na projekte. Ak nie… zjavne v tejto firme niečo nefunguje.
• boli mesiace keď som pracoval viac ako 150% pracovného času
• popri klasickej pracovnej dobe sme museli byť pravidelne ako podpora na telefóne. Každý tretí týždeň. Aj s víkendami. A v noci.
• cestovali sme „ad hoc“ režimom. Vôbec nebolo prekvapujúce ak sme sa vo štvrtok alebo piatok dozvedeli, že celý ďalší týždeň máme byť za hranicami
• stalo sa, že nám volal manažér o 21:15 aby nám povedal že máme celonočnú službu na telefóne a cítil sa urazený keď nikto nedvihol telefón (boli sme s kolegami večerať v podniku.. a keby aj nie, ten čas už hovorí dosť)